Korona vs. Ema aneb Dobrovolnictví za časů korony

Ema je dobrovolnice ze Slovenska, která pomalu končí svou roční Evropskou dobrovolnou službu v NESEHNUTÍ. Jaké to je, když vám najednou do cesty skočí korona? 

Bol štvrtý deň v týždni, 12.marec. A ja som sa zobudila, zacvičila som si a pomaly som sa pripravovala na schôdzku skupiny Za práva zvířat, ktorá mala byť v NESEHNUTÍ. Avšak deň pomaly ale isto začal nadobúdať iný spád: od rána ma známi zaplavovali správami typu  „mala by si sa ponáhlať domov!“alebo „idú zatvárať hranice a ďaľší mesiac sa domov nedostaneš!“Nastal moment neistoty -  niektorí mi dokonca povedali, že hranice UŽ zatvorili, a tak mi v mojom panickom záchvate napadlo narýchlo zrušiť schôdzku, a utekať domoooov.

Je to zvláštny pocit, keď sa človek musí rýchlo pobaliť, ale namiesto toho len sediac na zemi rozmýšľa, čo vlastne potrebuje a nepotrebuje. Zásoby jedla - keby zatvorili obchody? Veľa oblečenia? Alebo iba niečo na leto? Knihy? Predsa „ten mesiac“(maximálna doba zatvorených hraníc a vlastne skoro všetkého, ktorá bola spomínaná v médiách) vydržím aj s málom… A stíham sa ísť rozlúčiť do Nese? Ale, teraz je dôležité utekať na spoj a všetko sa opäť vráti do starých koľají, veď to bude„len mesiac“...

Na stanici som čakala na autobus meškajúci neobvyklých dve a pol hodiny, všetky iné spoje vypredané a dookola pobiehajúci chlap kričiaci,  že na Slovensko už busy nechodia, že hranice sú už zatvorené...stelesnenie chaosu a strachu. 

A moja domáca realita po mesiaci a pol? Som doma, vo Zvolene, a chvalabohu v porovnaní s inými dobrovoľníkmi som to mala domov len neuveriteľných pár hodín. Napríklad moja kamarátka ktorá dobrovoľníči tiež v Česku netuší čo bude robiť ked sa jej skončí dobrovoľnícka služba, ako pôjde cez hranice, chýba jej rodina. Dobrovoľníci sú smutní, deprimovaní, často v tejto situácii aj bez ciela keďže nemajú prácu kedy by mohli niečo zmysluplné robiť z domu a nejak tým pomôcť svojej organizácií.

Mám pocit, že pre mňa je táto situácia šťastím v nešťastí: dlhé mesiace som sa totiž starala o iných, neustále som sa niekam ponáhľala a vycestovávala mimo Brno aspoň každý víkend.

Teraz sa venujem mnohým veciam, ktoré som odkladala celé mesiace - a konečne mám na ne priestor a čas. Môj milovaný linoryt, ktorého tvorbu som tzv.prokrastinovala niekoľko mesiacov. A konečne som sa naučila poriadne vyšívať. Skoro každý deň chodím do prírody a vnímam kľud vôkol mňa, cez povinné rúško občas zacítim aj nádherné jarné vône, a vnímam kvitnutie kvetov a stromov...a hlavne - aké je to prirodzené a krásne.

V neposlednom rade sa venujem aj španielčine (učí ma dobrovoľníčka z Venezuely, takže si precvičujem aj angličtinu) a, čo je hlavné,„staviam“pevnejšie a reálnejšie základy môjho vzťahu ku krásnej španielčine. Mám priestor na čítanie kníh, na samú seba, na duševný rozvoj, na fyzické cvičenie, na umenie.

Zdá sa mi, že práve táto doba - pomalá a tichá - ukazuje, že ľudia sa môžu spoznávať sami v sebe...

Až teraz si uvedomujem, aký vzácny čas je ten zdieľaný so svojimi blízkymi, aké krásne a vzácne sú veci, ktoré sme doteraz považovali za úplnú a totálne bežnú samozrejmosť...Keď sa ľudia stretnú a idú si sadnúť na pivo. Myslím si, že práve v  jednoduchosti ľudského kontaktu, stretávania sa a rozprávania, ľúbenia sa, zabávania sa, vidím doteraz nevidené hodnoty. A ako to (často sprofanované) želanie„veľa zdravia Ti prajem“zrazu nadobúda iný rozmer v týchto dňoch, týždňoch, mesiacoch… a zrazu všetko ostatné sa vykryštalizovalo ako povrchné a pominuteľné. 

A čo sa týka môjho dobrovolníčenia? Robím z domu všetko čo sa dá, mávame online schôdzky- napríklad schôdzky s mojou “zvieracou” skupinkou, na ktorých sa dohadujeme,čo ďalej a dávame si úlohy, mávam aj online schôdzky s Dany- mojou koordinátorkou, ktorá sa stará o to, či mi niečo pracovne nechýba, či mám čo robiť a, v neposlednom rade, aj o moje psychické zdravie.

Ale veľmi mi chýba osobný kontakt... festivaly a akcie so zvieracím stánkom za NESEHNUTÍ, na ktorých sme pristavujúcim sa ľuďom ukazovali aj iný pohľad na zvieracie životy vo veľkochovov, než na aké sú  “zvyknutí”. Samozrejme mi chýbajú aj každodenné vtipné situácie, príbehy v kancli, a Vy... Ale verím, že čoskoro prídem a poriadne sa všetci vyobjímame!